Od praveku k židovskej diaspóre
Až do začiatku 20. storočia bolo Jordánsko súčasťou Palestíny, z ktorej väčšinu dnes tvorí Izrael. Oblasť je domovom jednej z najstarších civilizácií na svete. História doslova sála z každého kúta tejto krajiny. Tu je čo spoznávať! Archeologické nálezy zo západného brehu rieky Jordán sa datujú okolo roku 9000 pred Kristom. Od roku 3000 pred Kristom oblasť obývali Kanaánci a Amorejci a po nich vojská Sargona, kráľa Sumeru a Akkadu. Okolo roku 1800 pred Kristom viedol Abrahám skupinu nomádov z Mezopotámie a usadil sa v horách Kanaánu (čo zhruba zodpovedá dnešnému Izraelu). V roku 1023 pred Kristom vytvorili Izraeliti kráľovstvo, vedené Saulom a potom Dávidom, ktorí dobyli Jeruzalem a urobili z neho svoje hlavné mesto.
Nezastaviteľná Rímska ríša dobyla Izrael v roku 63 pred Kristom a dostala ho pod kontrolu série konzulov vrátane Herodesa Veľkého a Pontského Piláta. V tom čase sa verilo, že Ježiš žil a kázal v tejto oblasti. Narastajúce šialenstvo Caligulovej ríše podnietilo sériu židovských povstaní, ktoré trvali roky, ale nakoniec boli rozdrvené, keď bol Jeruzalem zrovnaný so zemou a nariadená provincia Palestína. Táto porážka znamenala koniec židovského štátu a začiatok diaspóry, rozptylu židovského národa.
Od kresťanských čias po moslimskú nadvládu
V roku 331 n. l. sa cisár Konštantín stal kresťanom a dal svoj oficiálny súhlas s predtým nezákonným náboženstvom. Zrazu chcel každý vedieť o Svätej zemi a po celej Palestíne vyrástlo množstvo budov, vrátane kostolov Božieho hrobu a Narodenia, aby označili miesta náboženského významu. Ale kresťanská moc nad krajinou nemala trvať dlho – v roku 638 n. l. Jeruzalem pripadol kalifovi Omarovi a bol vyhlásený za sväté mesto islamu na základe toho, že prorok Mohamed vystúpil do neba z vrcholu Chrámovej hory.
Kresťania na celom svete pri tomto znesvätení pozdvihli svoje okovy a do roku 1099 dali dokopy križiacku armádu a obsadili Jeruzalem, zavraždili každého, komu sa dostali pod ruku, a začali takmer 100 rokov kresťanskej vlády. Ale v roku 1187 mali moslimovia opäť navrch – po desaťročiach kresťansko-moslimských šarvátok islamskí mamlúkovia v roku 1291 zvrhli poslednú križiacku pevnosť.
Osmanská éra
Nasledujúcich 500 rokov patrilo medzi najtichšie, aké Palestína zažila. Ríše stúpali a padali a kontrola nad krajinou sa menila s monotónnou pravidelnosťou, až nakoniec zostala v rukách Osmanskej ríše. Veľká časť púštneho Jordánska túto zmenu obišla a zostala pevnosťou beduínov.
Keď sa Osmanská ríša po prvej svetovej vojne zrútila, Británia prevzala kontrolu nad Palestínou a vytvorila štát – emirát Transjordánsko pod vládou kráľa Abdulláha.
Od vzniku Jordánskeho štátu do krízy…
V roku 1948 začali izraelskí Arabi a Židia medzi sebou bojovať. Zatiaľ čo boli rozptýlení vojnou, Transjordánsko obsadilo Západný breh Jordánu a časť Jeruzalema a potom sa premenovalo na Jordánsko. V roku 1953 nastúpil na trón kráľ Husajn (Husajn bin Talál) a Jordánsko vstúpilo do obdobia rozmachu s nárastom turizmu a množstvom pomoci, ktorá sem prúdila najmä z USA. Šesťdňová vojna v roku 1967 poškodila rozvíjajúci sa turistický priemysel v Jordánsku, keď Izrael znovu dobyl Západný breh Jordánu a polovicu Jeruzalema.
Za šesť dní Jordánsko stratilo zdroj peňazí a svoju poľnohospodársku pôdu a nahradilo ich niekoľkými tisíckami utečencov, keď Palestínčania prúdili z okupovaných území. V 70. rokoch 20. storočia významná časť utečencov z OOP ohrozovala moc kráľa Husajna a začala sa tak krvavá vnútorná (občianska) vojna, ktorá skončila, keď sa väčšina radikálov presťahovala do Libanonu.
Úprava vzťahov s Izraelom, Palestínčanmi, Kuvajtom a Saudami
V roku 1994 Jordánsko a Izrael podpísali mierovú zmluvu, v ktorej sa dohodli na odstránení ekonomických bariér a spolupráci v oblasti bezpečnosti a vody. To vyvolalo medzi Palestínčanmi obavy, že budú vyhostení z regiónu, keďže si Izrael a Jordánsko rozdelia „korisť“medzi sebou.
Jordánsko však zároveň zintenzívňuje svoje vzťahy s Palestínskou národnou samosprávou na čele s Jásirom Arafátom a pracuje na dohodách s nim. V následných rokoch Jordánsko tiež obnovilo vzťahy – prerušené počas vojny v Perzskom zálive v roku 1991 – s Kuvajtom a Saudskou Arábiou.
Na ceste k demokracii
Kráľ Husajn začal na konci svojho života smerovať krajinu k demokracii. Výsledkom bolo, ze Islamský akčný front (so svojimi prepojeniami na Moslimské bratstvo a dosť fundamentalistickou politikou) sa stal najúspešnejšou politickou stranou v krajine tej doby. Smrť kráľa vo februári 1999 zanechala mladý štát v neistote o svoju budúcnosť.
Kráľ Husajn vymenoval svojho najstaršieho syna, kráľa Abdalláha II., za následníka trónu len niekoľko týždňov pred smrťou, hoci ústava stanovuje, že obaja rodičia kráľa musia byť Arabi a rodení moslimovia, Abdallahova matka ale bola britská občianka, ktorá prijala islam pred manželstvom s kráľom Husajnom.
Posilnenie spolupráce so susedmi
Kráľ Abdullah, ktorý sa rád prezlieka za taxikára a rozpráva sa so svojimi poddanými inkognito, má čoraz väčšiu podporu medzinárodného spoločenstva, ako aj väčšiny Jordáncov, vrátane veľkej a vplyvnej palestínskej komunity. Za jeho vlády sa Jordánsko posunulo bližšie k Izraelu dohodou z roku 2002.
A to cez projekt rozvodu vody z Červeného mora do zmenšujúceho sa Mŕtveho mora za cenu 8 000 000 000 USD. A v roku 2004 sa zaviazali vybudovať púštne vedecké centrum na ich spoločnej hranici. Zároveň sa posilnili vzťahy s Egyptom a Sýriou.
Od slobodných volieb ku krízam…
V prvých nezávislých voľbách v roku 2003 pripadla väčšina kresiel nezávislým monarchistickým kandidátom. Objavili sa však náznaky, že jordánska zahraničná politika „v každom smere“ je pod tlakom. V októbri 2002 bol v Ammáne zavraždený vysoký americký diplomat a v auguste 2003 bolo bombardované jordánske veľvyslanectvo v Bagdade, pričom zahynulo 11 ľudí. Nasledujúci mesiac centrálna banka zmenila svoje rozhodnutie zmraziť bankové účty Hamasu.
